Nevyslovená

Hlávku si o mňa tíško daj,
na nič sa už nepýtaj.
Do očí plných sveta krás
chcem sa dívať zas a zas.
Vlasy Tvoje kvetmi voňajú,
v noci človeku spávať nedajú.
Chcem ich hladiť zhora aj zdola
včera, dnes, zajtra stále dookola.

 

Evine

Už zazvonil zvonček posledný krát,
už kráča životom sám každý z nás.
Odchádzame všetci, odchádza aj naša Evina,
so slzičkou v oku každý na ňu spomína.
Zrazu pocit clivý vyvstal v každom z nás,
"Ale ľudia neplačte, o štyri roky sa predsa uvidíme zas!"
Sklonená hlávka v ústach žiadna reč,
odchádzame po jednom, odchádzame všetci preč...

 

Aďke

V lavici všetci tíško sedíme,
posledný krát pospolu na seba hladíme.
Odchádza každý svojou cestou zvlášť,
už nikdy neuvidíme v kúte visieť jeho plášť.
Aďka milá, čo ja už Ti môžem priať?
Snáď len vecí pár, ktoré nik nedokáže Ti vziať.
Nech úsmev sladký naďalej zdobí Tvoju tvár,
úsmev, ktorý dávaš sťa by šťastia dar.
Nech kroky vedie Tvoja hviezda jasná,
pod svetlom ktorej bývaš šťastná.
Užívaj si života krás!
pretože tie neprichádzajú zas a zas.
Ak slzy v živote stekať budú Ti po tvári,
nech úsmev vždy pri nich žiari.
Nech šťastná si vtedy ako jarný kvet,
ktorý spopod snehu konečne vykukol na krásy svet.
Aďka milá, čo ja už Ti môžem priať?
len nech nikdy si života krás nenechaj vziať.

 

Päť písmen

Vždy, keď spánkom sladkým spíš
a noc k Tebe sníček skladá,
i keď tomu možno neveríš,
niekde v diali stojí ten, čo Tvoju ruku hľadá.
Po jej dotyku on strašne túži,
jemnom, nežnom, letmom snáď
a i keď na srdci ho láska súži,
neodváži sa tichú modlitbu vykričať.

Vždy, keď Ti mesiac viečka hladká,
on na stráži tíško stojí,
vtedy rozplynie sa každá hádka,
vánkom jemným Ti ranku hojí.
Bozkami slzu za slzou Ti suší,
odkladá si perlu za perlou,
by smútok nebol viac v Tvojej duši,
on chcel by byť len s Tebou.

 

Zase

Už zapadlo slnko za hory,
už zatvárajú za mnou všetky závory.
Už ostala len noc chladná, tmavá
a v nej duša, čo tej noci účty skladá.
Svetlo chladných lámp na chodník mi svieti,
rodičia dotykom teplým hladia svoje deti.
A tam, tam v diali za lampami pod žiarou hviezd,
stojí párik milencov, čo k tým hviezdam chcel by sa nechať vzniesť.
Vzniesť sa ta, ta nahor a ostať tam naveky,
už nikdy nezísť nadol, už nehrať s nocou preteky.
Vyhrať nad časom ten krutý boj,
ostať stáť a šeptať: "Som iba Tvoj"
Šeptať potichučky, by hlas nezničili tieto slová,
šeptať ich teraz, stále, znova.
Tak je teda kráčam vôkol tepla tejto temnoty,
kráčam pomaly, krok za krokom chcem sa zbaviť slepoty.
Pozdvihnúť zrak slastne
a konečne cítiť sa šťastne.
To žiadam tak mnoho?
Nájsť v živote lásku, nežiť viac stroho.
Tak či onak teraz stojím s hlavou opretou o múr
a tej stene šepkám: "Au revoir mon amour"

 

Dotknúť sa ohňa

Hoc metrov par nás delí iba,
hoc dych Tvoj na krku cítiť smiem,
tomu vánku vôňa chýba,
že rozplynúť sa môže, to dnes už viem.
Hoc bližšie sme dotyku nežných pier,
hoc delia nás stovky míľ,
kráčame sami do svojich dvier,
ostáva spomienka krátkych chvíľ.

Hoc moje srdce zíva clivotou,
hoc Ty tam navždy svoje miesto máš,
ja ponechám sa radšej pohltiť samotou,
tento súboj viac nevyhráš.
Hoc dvere nehy stále otvorené sú,
hoc cez prah môžeš ďalej ísť,
bozky nehy na dverách ostanú,
do uška nebudeš viac mi hrýzť.

Hoc pri pohľade na Teba vždy ja strácam reč,
hoc ten okamih je viac než všetky slová,
všetky vyznania utiekli žiaľ už preč,
úlomky citu nevládzem skladať znova.
Hoc na tvári sa Ti túžba skrýva,
hoc stačilo by ju dychom odhaliť,
žiaľ to už na tom svete raz tak býva,
nie vždy smieme si to dovoliť.

 

Útržky

Sníček krásny nech privrie Ti očká,
spánkom sladkým zaspáva Snehulienočka.
Spinká už dievča, sťa by ruže kvet,
zaspáva ona, zaspáva celý svet.

Človeku ešte neraz slzy smútku zmáčajú tvár,
pokiaľ z ľudí dvoch stane sa pár.
Ešte budú noci bezsenné
a Ty dívať sa do stropu budeš zasnene.
Ale raz príde ten deň
a srdcu sa splní odveký sen,
už nebude Ty a on v miernom napätí,
lenž Ty a on v pevnom objatí.

Nad hlavami vylialo sa more hviezd,
chrániacich nás ako vtáci krídlami svojich hniezd.
Sníček vyčaril nám úsmev sladký na líce,
stíchli spánkom ulice.

Ležím na perinke v nebíčku,
pohľadom strážim svoju hviezdičku.
Svetlom zlatistým vstúpila si mi do duše,
srdce moje odvtedy už len k Tebe kluše.

Tých dotykom pár,
čo na chvíľu rozjasnilo Ti tvár,
tých pár jemných objatí
snáď spomienka na ne sa nestratí.
Hoc je málo, čo ja mám,
ale to máličko ja vždy rád Ti dám.

Tak blízky a predsa tak vzdialený,
kráčam mečom do srdca ranený,
nad hlavou chladné svetlo lámp mi žiari,
komu viac opätovať úsmev na jeho tvári?
Ulica je chladná, čierna, pustá,
už viac pre mňa nebudú smiať sa Tvoje ústa,
chcel by som zhrnúť do pár slov, možno viet,
no však pre mňa viacej Teba tu niet.
Z kaluže na mňa mesiac zlatistý kričí,
chlape zobuď sa, chceš ju alebo to všetko už máš v ...?

V žiali v diali
človek obáva(m) sa myšlienok
na anjela, čo sa chvíľu smial,
na mozaike prilepili pevne každý kamienok
druhé krídlo, čo mi vietor vzal.
Na ulici fatamorgána,
má tvoj úsmev, tvoju tvár
zo sna neprebudiť sa od rána
obavy zničili ľudskej túžby pár.

Spánok, spánok to je moje,
zatváram na očiach závoje.
Zatváram a ponáram sa do snenia,
snenia o snoch, nebezpečného poblúznenia.
Profesor stojí a stále niečo tára,
pomaly vyberám si zo zoznamu svojho snára.
Za lavicou sedím bez známiek vnímania,
radšej zahájim stávku času mrhania.
Ešteže vedľa pekné ženy sedia,
inak díval by som sa do nevidenia.
Rozmýšlanie, zabudol som radšej vybrať z tašky,
dnes sa nepretváram, neúčastním sa ničej frašky.
Spinkám si s vankúšikom pod hlavou,
a radšej už rozmýšľam o Blave.

 

Keby som bol maliarom...

Keby som bol maliarom maľoval by som Tvoje dlane,
pri pohladení ktorých jedno je čo sa zajtra stane.
Keby som bol maliarom maľoval by som Tvoje ústa,
z ktorých na moje telo prší bozkov spústa.
Keby som bol maliarom maľoval by som Tvoje vlasy,
hebkosti ktorých zbláznim sa asi.
Keby som bol maliarom maľoval by som Tvoje oči,
keď pri ich pohľade hlava sa mi láskou točí.
Keby som bol maliarom maľoval by som Ťa za skorých rán,
keď môžem Ťa objať, keď voniaš mi jak kveta orgován.

 

Okamih

Tak ako vodu potrebuje kvet,
tak ja potrebujem Teba,
pre Teba za sebou zanechám celý svet,
by dotknúť som sa mohol neba.

Tak ako trávu ranná rosa zmáča,
tak ja Tvoje pery by som zmáčať chcel,
moje srdce už len jednou cestou kráča,
ten cit dlho iba tlel.

Tak ako vietor hladí pierko v povetrí,
tak ja Tvoje vlasy hladiť chcem,
nech ten dotyk patrí im naveky,
nuž teda "Smiem???"

 

Magduške

Tak prišiel po roku zas,
ten krásny bielych Vianoc čas.
Sviatky plne radosti,
kedy ľuďom zo sŕdc odpadajú všetky starosti.
Tak teda prajem Ti Magduška milá,
by si vždy tie správne dvere otvorila,
nech Ťa vždy stráži Tvoj strážny anjel,
to Ti z celého svojho obrovského srdiečka praje Tvoj priateľ Daniel.

 

Okamih

Tak ako vodu potrebuje kvet,
tak ja potrebujem Teba,
pre Teba za sebou zanechám celý svet,
by dotknúť som sa mohol neba.
Tak ako trávu ranná rosa zmáča,
tak ja Tvoje pery by som zmáčať chcel,
moje srdce už len jednou cestou kráča,
ten cit dlho iba tlel.
Tak ako vietor hladí pierko v povetrí,
tak ja Tvoje vlasy hladiť chcem,
nech ten dotyk patrí im naveky,
nuž teda "Smiem???"

 

21 dní

Vždy keď Ťa pri mne niet,
keď mesiacu, že Ťa v spánku hladí musím závidieť,
keď vzdialená si mi stovky míľ,
jediné čo pomáha mi spomienka pár vzácnych chvíľ.
Keď Tvoja ruka v mojej dlani,
stiskom nehy prikrytá,
skrýva túžbu po poznaní,
čo nám v srdci prekvitá.

Neviem ako nazvať tieto udalosti mám,
či som ešte s Tebou, bez Teba alebo sám.
Ponúkol som Ti srdce,
no Ty vrátila si mi ho späť,
že vraj necítiš jeho tlkot,
necítiš ho tlieť.
Ponúkol som Ti svoju dušu,
no Ty vrátila si mi ju obratom,
že vraj nedokážeš si ju vziať,
teda teraz nie, snáď niekedy potom.
Ponúkol som Ti svoje dlane,
no že vraj ich mám držať pri sebe,
že vraj sú príliš nežné,
keď patria len Tebe.
Ponúkol som Ti slová svojich perí,
no Ty nechala si ich onemieť,
že vraj Tvoje srdce im neverí,
čo počula si, necháš zaprieť.

 

Bublinka

Ja raz stretol som vílu,
mala tvár anjela,
radšej viac nemyslieť na túto chvíľu,
čo odvtedy moje srdce zoviera.

Z času na čas do očí ti hladím,
studňou duše všetkých krás,
čo však hlboko sa skrýva nevyzradím,
by nazrieť som ta mohol zas.

Radšej naveky zatratiť tieto myšlienky,
nech pohltí ich večný plameň,
bojím sa že ostanú len spomienky,
že ostane len chladné amen.

 

Sen

Ja raz stretol som vílu,
mala tvár anjela,
naveky spomínať budem na túto chvíľu,
čo moje srdce citom šťastia zoviera.

Keď náhodou Ťa zazrieť smiem,
ó vďaka za ten okamih,
celým telom sa iba chviem,
márne snažím sa spomaliť svoj dych.

Závojom vetra tkaných pavučín,
zľahka prikryjem Ťa v objatí,
nech viac sa srdcom nemračím,
nech nikto z nás inou cestou sa nestratí.

Dotykmi kvapiek ľahučko pohladím Ťa po tvári,
jemne, nežne každým prstom zvlášť,
nech úsmev na tvári Ti zažiari,
nech cítiš, že som pri Tebe,
nech vieš, že tu ma navždy máš.

 

Otázniky

Láska, maska, otázka, kráska
a či len cez oči páska?
Cítenie, tvárenie, hľadanie, rumenie
a či len srdca trýznenie?
Tlieť, nechcieť, smieť, o ňu sa prieť
a či chcieť vôbec smieť?

 

Vyznanie

Možno som len malé chlapča, ktoré stále žije v svete detských rozprávok,
možno snívam, aby som žil, možno žijem, aby som mohol snívať,
možno som len obeťou filmových happyendov,
možno verím v niečo, čo sa dnes už z tohto sveta vytráca,
možno až príliš hľadám dokonalosť,
možno sa len snažím prežiť svoj sen, ktorý som si stvoril,
možno nádej je mojím darom,
možno dávať bez toho, aby som bral je mojím osudom,
možno to, že som pochopil význam magických piatich písmen je mojím večným prekliatím, možno, azda, snáď.

No dnes otvoril som oči a tam si stala Ty, s úsmevom sladkým chuti medu, s dotykom ľahkosti páperia. Si môj sen, ktorý snívam roky, si anjelom, ktorý len samotnou prítomnosťou hladí moju dušu, si mojou nádejou, ktorou vznášam sa priamo k nebesiam, si mojou vílou, ktorá so mnou tancuje večný tanec milencov, si mojím druhým krídlom, vďaka ktorému môžme spolu lietať, si rumením mojich líc, keď hľadím Ti do očí, si chvením mojich rúk, ktoré mám vždy keď si pri mne, si mojou chýbajúcou polovicou, si kúsky mňa, ktoré v tebe pomaličky skladám, si slzou, ktorá zmáča moje oči, si hlasom môjho srdca, ktoré volá poď, si mojou túžbou, ktorej obávam sa len samotného slovka chcieť, si vôňa, ktorá si vedľa mňa večer ulíha, si rosou, ktorá zmáča moje pery, si vietor, ktorý sa mi pohráva s vlasmi, si mojím sladkým spánkom, z ktorého sa nechcem nikdy zobudiť, si tým, čím som vždy túžil byť, si moja ozajstná prvá, moja posledná, zmysel môjho bytia, moje všetko, moja láska.

Vždy, keď sa Ti pozerám do očí a ty hľadíš do mojich, nič nie je ako predtým, pretože sa cítim silnejší a slabší v tú samú chvíľu. Cítim sa rozochvený radosťou a strachom zároveň. Je to ako dosiahnuť nedosiahnuteľného a nebyť na to pripravený. Keď zovieram Ťa v náručí, moje ruky sa chvejú pocitom strachu a šťastia súčasne. Chcem Ťa držať pevne, aby som Ťa už nikdy nestratil, no však zároveň má ten dotyk ľahkosť hodvábu, ktorým Ťa prikrývam, nežnosti vánku, ktorý sa bojí zafúkať čo len trošku silnejšie, bojí sa, žeby si sa mohla rozplynúť ako dym v povetrí. Chcem pri Tebe navždy stáť, stáť, dívať sa ako spíš, roztiahnuť nad Tebou svoje krídla a tíško, pomaly nežne Ti šepkať:

Si všetko, čo na tomto svete chcem,
si mojou láskou, môj ďalší vnem.
Si slnkom, nebom, hviezdou môjho života,
si krása, neha, žiadostivosť, dobrota.
Si piesňou, ktorá vo mne znie,
si môjho líca rumenie.
Si vodou, vetrom, zemou, ohňom môjho dňa,
si bozkom, vánkom, pohladením mňa.
Si svetlom, tmou môjho bytia,
si najkrajším zmyslom môjho žitia.
Si všetkým čím ja len môžem byť,
si mojím zmyslom, dôvodom prečo žiť.
Si mojím zrkadlom, v ktorom vidím seba,
si tým, čo dostať môžme len z neba.
Si Polárkou, čo na nebi žiari,
si úsmevom na mojej tvári.
Si pokladom skrytým na dne mora,
si ten, čo sa na mňa díva zhora.
Si pohladením hebkosti vánku,
si sen, čo zjavuje sa mi v spánku.
Si úsmevom, čo zjavuje sa mi na perách,
si Tá, ktorú vždy rád budem vítať vo dverách.
Si chvením v dotyku mojich dlaní,
si obavou, že Ťa ten dotyk zraní.
Si pre mňa všetkým, čo smel som si vziať,
si všetko, čo tento život schopný je dať.
Si kvapkou potu na mojej hrudi,
si tým, čo mi v žilách prúdi,
nuž a ja som ten, čo Ťa neskonalo ľúbi.

 

(ne)čas

Sekunda, minúta či celý deň,
na zrnkách piesku nezáleží keď žije Tvoj sen.
Ako slepec spoznávaš jej tvár,
spoznávaš, vrásku po vráske plníš si svoj SNÁR.
Priamym spojom do očí vezieš sa na nekonečnú
a človek nemý čaká kedy hodiny tikať opäť začnú.
Bezvýznamný okamih plný všetkých významov
oznam na srdci, že už nebude viac oznamov.
A preto, že vznášame sa v raji
rozum srdcu neodkladné tají,
že nebude možné zapáliť tento plameň znova,
že z ručičiek dvoch stane sa jedna vdova.
No i keď človek vie, že toto nie je ta správna cesta
prečo nenechať hovoriť teraz iba gestá?
Tie gestá nemých výrazov,
hovoriace jazykmi všetkých slov.
Pretože I keď znova začne sypať sa čas,
zrnko každé necháva odkaz hlboko v nás.
Nech teda myseľ ostane radšej niekde v diali
by sa duše dve láskyplne smiali,
smiali sa v záplave nemých slov,
keď anjeli citom trúbia na pohov.
Odkaz o tom aký mámivý bol krátky lásky let,
keď v tom druhom na okamih mal si svoj svet.

 

Pred spaním

Čo je to vlastne tá láska,
otázku túto ja kladiem si vždy pred spaním,
snáď raz dozviem sa čo skrýva táto maska,
snáď z pochybností za pomoci sa vymaním.

Je to snáď chvenie mojich dlaní,
vždy keď si o mňa opretá
a či snáď len riekou mojich prianí,
ktorá mysli podmýva korytá.

Je to snáď sucho v krku pri šeptaní sladkých viet,
vždy keď telo s telom zrnká času preklína
a či snáď len hrudi túžba vášňou pookrieť,
ktorá na svoj sen nevinnosti spomína.

Je to snáď uprený pohľad našich očí,
keď okamih zastavil sa v toku večnosti
a či len strach, čo človek za oknami zočí,
pri dotykoch nesmelej nežnosti.

Je to snáď vznášanie sa v oblakoch,
keď zabúdame ako vysoko je obloha
a či len zaslepený let po krachoch,
keď chvíľočku prechádzame sa po raji a viac nepýtame sa na Boha.

Je to snáď len otroctvo sladkého poblúznenia,
keď túlim sa k Tebe v šere nových rán
a či len únik z reality uväznenia,
hojivý balzam živých to rán.

Sú to snáď len ortiele našej samoty,
keď ráno prebúdzame sa v posteli
a či len túžba našej slepoty,
medzi snením nechať všetky rozdiely.

Čo je to vlastne tá láska,
otázku túto ja kladiem si vždy pred spaním,
snáď raz dozviem sa čo skrýva táto maska,
snáď z pochybností za pomoci sa vymaním.

 

Hra na slová

Myslím/nemyslím
radšej nechávam sa unášať pocitmi
vidím/nevidím
miesta kde sme sa ocitli
cítim/necítim
vôňu našich tiel
hladím/nehladím
krivky zahaľujúce vášne cieľ
patrí/nepatrí
mi letmé pohladenie tvojej vône
snívam/nesnívam
o bozkoch jarne tône
bojím/nebojím
sa prúdu nových citov
žijem/nežijem
vo svete svojich mýtov
sedím/nesedím
vo víre sladkých vášni
šeptám/nešeptám
duši slovko zažni
mračím/nemračím
sa na šťastie iných
viním/neviním
seba z tejto viny.

 

Serendipity

Osud človeka zavesený na tenkej nitke,
zavesený, nechaný napospas bláznivému vetru,
kolíše sa svetom v krutej bitke,
súboj mnohých, kde však len dve sa navždy pretnú.
Vraj osudom posplietané naše životy sú
pavučinou, ktorú človek spája rozumom
logikou vlákien, čo šťastie prinesú
keď zamýšľaš sa, prečo a čo potom.
A i keď všetky dôvody rozumné má
predsa poriadok v chaos city obráti
to malé niečo kde nikto z nás sa nikdy nevyzná
maličká časť nás, ktorá v správnu cestu ma navráti.

Človek je veľmi zvláštne stvorenie,
môžeš mať všetko, môžeš hľadieť na to božské zjavenie
stále len rozmýšľa, čo keď, čo ak
prečo, prečo to len musí byť práve tak.
Možnou chybou stalo sa, že ľudia srdcom prestali snívať,
možno sa len opäť snívať boja
možno rozum postavil srdcu štít
keď zabudli aké krásne je nechať sa láskou pohltiť.

 

O čom ženy nevedia

Milujem tie chvíle, keď pri mne spíš,
Milujem, keď sa na mňa zo sna tíško dívaš
Milujem ten pohľad, ktorý nevidíš
Milujem, keď nocou svoje túžby skrývaš.

Milujem slová z tvojich zatvorených pier
Milujem, keď sa s nimi smeješ,
Milujem pohladiť Ťa koncami holubích pier
Milujem, keď v zajatí mojich dlaní sa láskou chveješ.

Milujem, keď môžem cítiť vôňu tvojho tela,
Milujem, keď stekajú ním kvapky potu,
Milujem, keď človek už vôbec nechce veľa,
Milujem, keď zroníš mojej duše ničotu.

 

Hľadám

Hľadám krásu nepoznanú,
srdce v srdci keď sa smeje,
hľadám chvíľu vo večnosti zakovanú
dve v jednu citom spojuje.
Hľadám kde si srdca môjho pól,
keď ľúbiť je krásne, no krajšie cítiť sa milovaný,
hľadám pocit srdcom nepoznaný,
nech prehluší srdca bôľ.
Hľadám po čom každé ľudské srdce túži
hľadám práve Teba láska moja,
nehou dotyky ukryté v červenej ruži,
sekundy, čo v hodiny sa spoja,
spoja a plynú veky vekov
nástroj zbúrania múra nárekov.

Hľadám v Tebe ľúbosť nepoznanú,
predpovedanú slovami veštca,
slovníkom náznakov napísanú,
hľadám Ťa zakliatu v ťahoch štetca,
čo robiť a ktoré áno radšej nie
v minulosti zanechať sĺz ronenie.

Hľadám ten pocit nedoprianý
vyťahujem Teba spoza kôpky snov,
milovať a cítiť sa pochopený
vytvorím si Ťa zo zámkov.
Vytvorím, nedovolím sa vzdialiť,
z miliónov len jedna jediná si moja,
milovať, na mojom nebi nechať žiariť
len kto verí tomu sa srdcia spoja,
dve sa stanú v jedno
keď otázky v odpovedi už dávno vedno.

 

Blázon

Možno len blázon vo mne ukrytý
snením dávno opitý,
čaká a čaká v závale svojich snov
srdcu nikdy nedať na pohov,
odstaviť na vedľajšej koľaji,
necítiť už vôbec nič
nech iným sa pre zmenu objaví,
triezvo opitý bič.

Bič ľúbosti a smútku
ničením panenských ideálov,
nechaný lietať voľne boľavému skutku
trpkou pravdou chutiacich činov.
Málo je takých, čo v minulosti naplnenie nájdu,
ale bohužiaľ veľa tých, čo do nesprávnych uličiek zájdu.

Ľúbim, ľúbim všetkým čo mám,
ale asi aj to je málo,
asi sa v tom nevyznám
sny nenávratne mi to vzalo,
bohužiaľ.

 

Rojko

Rieši sa niečo, alebo nerieši sa nič,
pletiem si osudu nedorozumenia svoj bič
po čom človek túži, alebo chcel by mať,
vedľa niečo, čoho možno treba sa vzdať.
Snívam si jeden sen za druhým
z područia snenia snáď sa raz vymaním.
Vôkol život, v srdci bôľ
mohol dovtípiť sa, že tak sa správa iba vôl.
Somár predstáv a snenia,
čo zostať snívať chce do zabudenia.
Snívať a závidieť každý kvet,
horúci zlízať peľu med.
Chytiť, uchopiť a pevne držať
v nemote slov na veky nevydržať.
Snáď zajtra, možno i dnes
schovám sa duše temný des,
srdce zaplesá zas i znova,
keď lásku budeš túliť znova.
Sníva si rojko, sníva svojej hrude túžby,
prosí, prosí o slovko už by.
Snívaj, len snívaj si svoj sen,
ale prežiť nezabudni svoj (každý) deň.

 

Good nigh my someone

Dobrú noc môj niekto,
snáď mala si dnes svoj deň,
čo asi robíš
na očiach pichľavá srieň.
Dobrú noc môj niekto,
na tvári cítim Tvoj ľahký dych,
nežný a teplý
vo vlasoch tajím Ti svoj stych.
Dobrú noc môj niekto,
klesá a stúpa Tvoja hruď,
na nej položená hlava
a ja si želám len z bdenia neusnúť.
Dobrú noc môj niekto,
moja malá, krásna, jediná
iba moja!
keď večer pri mne spíš, si tak hriešne nevinná.
Dobrú noc môj niekto,
pohľad na svet na jednu sa zúži,
stovky a tisíce
v posteli prestreté pre Teba lupene červených ruží.
Dobrú noc môj niekto,
nech spíš už v ktoromkoľvek náručí,
snáď si šťastná
vedľa mňa pokoj, nikto nekričí.
Dobrú noc môj niekto,
prečo niekto osud náš nám tají,
kráľovstvo a celého mňa
za pohladenie Tvojich dlaní.
Dobrú noc môj niekto,
láska je vták, čo neudrží klietka,
preto drž sa pevne
ohnivkom bytia oboch pretká.
Dobrú noc môj niekto,
krásnejšia než lupene zdobiace kvet,
hebká a voňavá
city skryté vo mne neumlčí žiaden svet.
Dobrú noc môj niekto,
môj anjel, čo mi fúka ranku,
vládkyňa mňa
jedinou paňou vzdušného zámku.
Dobrú no môj niekto,
spánkom sladkým už dávno spíš,
túliš sa ku mne
zázrak hľadáš, nájdeš, uveríš.

 

1625 míľ do Ríma

 

Žiť bez lásky, či majú zmysel také údery?

život bez života,

nájsť čo každý hľadá,

svet v ktorí snáď len dieťa malé opäť uverí.

Pohladenie bez rozochvenia,

správna cesta v kompromisy upadne po rokoch.

úsmev mimo dušu,

náhražky citu zahalené v dotykoch,

Sedím na priedomí svojej duše,

no zdráham sa spraviť prvý krok,

čo voľakedy jedna správna cesta bola,

v milióny chodníčkov zmenil sa minulý rok.

 

Rojko detských snov spoza mreží svoj osud hľadá,

slzy spálili mu oči trpkosťou,

to čo by chcel vidieť iba tuší,

v jarme nových rán po Júlii duša kričí clivosťou.

V cele dneška spútali jeho srdce,

vzali, udupali, vyplienili jeho tvrdý vzdor,

kvapka jediná v prachu snov trbliece sa,

liek na chorej duše mor.

Kvapka síce malá jest,

slnko ohňom chcelo by ju zahubiť

a v mori bolesti falošných ciest,

túžba a vášeň smie sa opäť narodiť.

 

Na krídlach svetského odlieta zrada,

kvapka padá vnára sa mi späť do mojich žíl,

kričím, padajú okovy,

nádej aby som opäť žil.

Nie bohatstvo, nie všetko zlato sveta,

lenž obyčajná skromná veta,

zmení ľudskej duše nepokoj. 

 

Ucítiť smiech na perách,

v podbrušku to krásne chvenie,

nech záchvev žiadostivosti preženie sa telom,

prežiť zajtra to šialené poblúznenie.

Vyjsť len tak na lúku,

sledovať slnce spánkom ulíhať,

držať svoje šťastie pevne za ruku,

spomaliť, pritisnúť, ucítiť, nevnímať.

Stať sa princom,

nechať navôkol tancovať víly,

pod rúškom bieleho závoja,

nač by sme inak vôbec žili?